Mont Blanc a Castor

     Pred samotným výstupom je veľmi dôležitá aklimatizácia. Odporúča sa strávenie aspoň jedného dňa vo výške aspoň 3500 m. Nám na tento účel vhodne poslúžil Castor (4228 m) vo Waliských Alpách.

     Cestou úzkymi talianskymi uličkami vedúcimi do dedinky Gressoney Saint Jean, kde sme mali kempovať sa nám podarilo škrabancom poznačiť plastový pás na pravoboku nášho Fiata Ducato. O pár minút na to sa počas jazdy rozpadla riadiaca páka, keď pružina umožňujúca zaradenie spiatočky vystrelila a do vzduchu sa s ňou vzniesla i guľa pod ktorou bola ukrytá. Šoférovi a inštruktovi Petrovi v jednej osobe teda zostala na radenie rýchlostí už len tyčka trčiaca z prístrojovej dosky, zaraďovaniu spiatočky sa bolo potrebné vyhnúť. Po príchode do kempu  sme spolu s mojimi ôsmimi súputníkmi postavili stany. Na druhý deň nás čakal presun na chatu Quintino Sella (3585 m, http://www.rifugioquintinosella.com/).

     Plánovali sme hranicu lesa prekonať lanovkou. Na naše nemilé prekvapenie lanovka (taliansky „funivia“) z dôvodu technického problému nepremávala. Talianska tetuška nám  ponúkla možnosť, že nás po hornú stanicu vyvezú terénnym autom. Ľudia bažiaci po dobrodružstve náhradný transport len uvítali. A tak sme vymenili nudnú lanovku za terénne auto, ktoré sa rútilo po strmých a kľukatých horských cestách. Hlučný Talian za volantom navyknutý na rýchlu jazdu po cestách, ktoré zdanlivo takýto spôsob jazdy ani neumožňujú krútil volantom len jednou rukou. V tej druhej držal mobilný telefón do ktorého počas celej jazdy hlasno kričal. Išlo však o štýl komunikácie, ktorý je v tejto časti sveta bežný. Na mieste, kde mala nepojazdná kabínová lanovka hornú stanicu sme prestúpili na sedačkovú lanovku. Tá nás vyviezla až na koniec zjazdovky. Prekvapilo nás, že i tu používajú umelé zasnežovanie. Na plecia sme vyhodili batohy vážiace do 15 kg a vydali sa k nášmu dnešnému cieľu – horskej chate Quintino Sella. Neďaleko stanice nás vítala skupinka kozorožcov.  Podľa mapy mal viesť horský chodník po hrebeni a tak sme namiesto údolneho chodníka, ktorý volili turisti pred nami, vystúpali na hrebeň červených skál na ľavej strane.

     Šli sme miestami horolezeckým terénom s exponovanými miestami so stupňom obtiažnosti 2-3. Oproti chodníku vedúcemu údolím sa táto trasa ukázala byť o dosť náročnejšia, navyše našu trasu predĺžila o cca 30 minút. Času sme však mali dosť. Zišli sme z hrebeňa do sedla, kde sme sa napojili na chodník vedúci údolím. Pokračovali sme traverzom popod strmé skaly. Chodník ďalej pokračoval hore kopcom až na úzky hrebeň. Po ňom viedol ďalej chodník zaistený lanom. Pokračovali sme asi ¾ hodiny, kým sme neprišli k nášmu cieľu. Pred chatou Quintino Sella posedávali skupinky turistov.

     Ubytovali sme sa v menšej chatke za hlavnou chatou, kde okrem nás nebol nik ubytovaný. Po zopár hodinovom odpočinku sme sa zhromaždili pred našou chatkou. Na sebe sme mali úväzy na ktorých viseli karabíny s HMS zámkami, na nohách mačky a v rukách cepíny. Za chatou sa začínali snehové a ľadové polia na ktorých sme mienili našu výzbroj vyskúšať. Dvaja z nás si ešte s mačkami nasadenými na vibramách potrebovali zbehnúť do našej chatky. Len čo tam vošli ozval sa krik Taliana z kuchyne hlavnej chaty, ktorý upozorňoval, že sa do chatky s nasadenými mačkami nemá chodiť. Pred chatou sme sa rozdelili do dvoch lanových družstiev. Dvojitými osmičkovými a tzv. „motýlikovými“ uzlami sme sa naviazali na lano a v rade ako „na galeje“ sme pomali postupovali k vrcholu. Zasnežený chodník viedol najprv mierne do kopca, potom sa zvažoval do kotla a následne prudko stúpal na hrebeň. Pokračovali sme po hrebeni do sedla, v ktorom boli vyhĺbené miesta pre dva stany. Po krátkom oddychu sme pokračovali ďalej po hrebeni. Chodník znovu prudko stúpal a pred vrcholom sa stáčal doprava. Po veľmi úzkom a exponovanom hrebeni sme dokráčali na domnelý vrchol. V zápätí sme si však uvedomili, že ten pravý vrchol Castoru na ktorom bolo vidieť turistov je ešte len pred nami. Zostúpili sme do sedla, po ňom sme už len vykráčali na vrchol, na ktorom sa tlačili turisti. Neskrývali sme radosť z prvého dosiahnutého vrcholu, podaktorí boli na vrchole nad 4000 m po prvý krát. Podali sme si ruky a urobili vrcholové fotky. Zo západnej strany sa na vrchol tlačili davy turistov a na vrchole bolo čoraz menej miesta.

     Nepobudli sme dlho a pobrali sme sa späť do chaty Quintino Sella. Mateja, ktorý trpel výškovou chorobou a ktorý z tohoto dôvodu nemohol s nami pokračovať na vrchol sme nechali v kotli pod hrebeňom. Na spiatočnej ceste sme ho tam už nenašli a tak sme predpokladali, že sa vrátil do chaty. Zhruba o hodinu sme dokráčali pri chatu, zhodili sme zo seba ľadovcovú výzbroj. Po občerstvení sme sa pobrali späť k nášmu autu. Museli sme sa ešte vrátiť do kempu a vyrovnať dlžobu za ubytovanie. Navyše mal náš vedúci Peter na recepcii občiansky preukaz.  Šikovná Talianka v kempe si  myslela, že sme odišli bez zaplatenia a tak odovzdala Petrov občiansky preukaz na miestnej policajnej stanici. Nezostávalo teda nič iné, len tam zamieriť a vyzdvihnúť ho. Potetovaný mohutný taliansky policajt sa tváril nechápavo, potom mu však tetuška z kempu vysvetlila, že sa jedná o nedorozumenie. Kým sa Peter dobíjal k svojmu občianskemu preukazu, ostatní využili čas na nákupy a doplnenie zásob potravín. Naskákali sme do auta a tunelom pod Mont Blancom prešli do Francúzka. Chvíľu sme blúdili, kým sa nám podarilo nájsť náš kemp . Večer sme už len rozložili stany a šli spať. Ďalší deň sme využili na oddich. Po obede sme sa vybrali do Chamonix. Niektorí zostali v meste, iný sa vyviezli lanovkou na vyhliadky Aquile du Midi a Brevent, kam som šiel aj ja. Mal som v úmysle fotografovať panorámu masívu Mont Blancu a na tento účel je práve vyhliadka Brevent najvhodnejšia. Traja, ktorí šli na Aquile du Midi si dopriali i krátku ľadovcovú túru. Pokochali sme sa výhľadmi z najatraktívnejších vyhliadok v okolí Chamonix, v meste sme doplnili potraviny a nakúpili suveníry. Na druhý deň nás čakal prvý úsek cesty na Mont Blanc. Autom pri stanicu lanovky do Les Houches, odtiaľ lanovkou k stanici zubačky, ktorá nás priblížila do konečnej stanice Nid d`Aigle (2367 m). Tmavomodré vagóniky predierajúce sa už vysokohorským terénom patria medzi atrakcie tejto časti zemegule. Vláčik je takmer vždy za priaznivého počasia naplnený rodinkami s deťmi a vysokohorskými turistami. Vystúpili sme na konečnej stanici Nid de Igle do ktorej sa vláčik vynoril z krátkeho tunela vytesaného do skaly. Povyhadzovali sme batohy na chrbty a vydali sa do nášho dnešného cieľa – chaty Gutier. Kráčali sme kľukatým chodníkom do svahu. Zastavili sme sa pri drevenej búde s terasou, ktorá tu zjavne dlho nestála. Na terasu sme povyhadzovali bágle. Prestávku sme využili na pitie a jedenie. Po chvíli k nám prišiel do hneda opálený nevysoký chlapík a v angličtine sa vypytoval na množstvo otázok. Kam ideme? Odkiaľ sme a tak podobne. Nakoniec z neho vyliezlo, že je Sherpa z Nepálu a drevená búda je jeho Office („This is my Office.“) Dobre sme sa na tom počas nasledujúcich dvoch dní zabávali. Snažil sa tu pravdepodobne zarábať peniaze ako sprievodca na Mont Blanc. Snažili sme sa uniknúť jeho zvedavosti a tak sme pokračovali ďalej v šlapaní. Onedlho sme už videli chatu Tete Rouse a za ňou komicky vyzerajúce toalety (ako prevrátená búda) z ktorých sa šíril zápach. Neďaleko  na kamennom poli stálo zopár stanov. Bolo to pod obávanou skalnou stenou s kuloárom pod chatou Gutier. Urobili sme si dlhšiu prestávku. Čas sme mali dobrý, pred nami bolo posledných a najkritickejších 700 výškových metrov.

     Začali sme stúpať po exponovanom snehovom poli. Potom sa oceľovými lanami istený chodník stáčal doprava. Pokračoval traverzom až k obávanému kuloáru po ktorom sa často kotúľajú kusy  rozpadávajúcej sa skaly.  Pred ním si každý nasadil prilbu. Pveverili sme, či kamene nepadajú a jednotlivo sme čo možno najrýchlejšie prebehli na druhú stranu kuloáru.   Za ním nás už čakalo stúpanie s obtiažnosťou 2-3 miestami oceľovým lanom isteným chodníkom. Lano bolo na niektorých miestach poškodené a rozstrapkané. Dotyk na poškodenom mieste bol veľmi nepríjemný, tenučké lanká z ktorých bolo lano upletené sa ľahko zaborili pod kožu. Preto bolo v okolí lana miestami vidieť kvapky krvy. Pozerali sme sa hore na horizont strmého rebra po ktorom sme stúpali s nádejou, že už uvidíme časť chaty Gutier. Onedlho sme už zbadali zábradlie. Vystúpali sme hore, bolo tam veľa turistov, medzi nimi i češi a Slováci. S niektorými sme sa dali do reči. Občerstvili sme sa preverili, či by nebolo možno nocovať v chate. Tá však bola beznádejne obsadená. Zvolili sme teda spanie v stanoch s ktorým sme i počítali. Po dlhšej prestávke sme vystúpali hore snehovým žľabom za chatou na hrebeň, na ktorom už začína cesta na Mont Blanc. Odbočili sme doprava a prešli po hrebeni zo 30 metrov k stanovému táboru. Niektorí Slováci a Češi nás upozorňovali, že tu platí zákaz bivakovania a vraj sú za to mastné pokuty. Nedali sme sa však odradiť a do vyhrabaných jám, ktoré sú zostali v snehu po stanoch sme postavili stany ako polozemnice. Hneď pri stanoch zostali i dva záhraby. Do jedného som sa uchýlil ja a do druhého náš inštruktor Peter. Bolo pomerne teplo a tak nám zo stropu kvapkala dolu voda ako v ľadovej jaskyni. Posunul som karimatku a spacák celkom dozadu, kde kvapkala voda najmenej. Rozložili sme variče a varili polievky, prevárali vodu na zajtrajší výstup na vrchol. Spať sme šli už okolo 20:00, pretože bolo treba privstať si a okolo 04:00 zaútočiť na vrchol. V záhrabe sa mi nedalo zaspať, rušila ma zo stropu kvapkajúca voda, bola mi zima na nohy, nevedel som si nájsť pohodlnú polohu na spanie. Nespal som teda ani minutu.

     Ráno o 02:30 nás už inštruktor Peter vyháňal zo stanov a mňa zo záhrabu. Uvaril som ešte zo dva ešusy vody, nalial do fľaše, vhodil som do nej ešte zo dve jontové šumivé tablety. Pobalili sme najnutnejšie veci, ostatné sme nechali v stanoch a už o 03:30 sme vyrazili k vrcholu. Naskytol sa nám nádherný pohľad – turisti ktorí nás predčili v ľanových družstvách stúpali s čelovkami po ľadovci k vrcholu. Vyzeralo to ako svetielkujúce hady. Naozaj krása. Zoradili sme sa do ľanových družstiev, presne tak ako to bolo pred pár dňami pri výstupe na Castor a pomalým tempom postupovali k vrcholu.

     Šli sme všetci okrem Mateja, ktorý mal v noci problémy s dýchaním. Obišli sme vrchol Dome de Gutier a smerovali k útulni Valot. Tam sme si dopriali dlhšiu prestávku na jedlo a pitie. Niektorí nabrali odvahu a šli vyskúšať záchod pri útulni. Vrátili sa s poznámkou, že radšej to ešte nejako vydržia. Pokračovali sme ďalej. Onedlho sme pocítili únavu z nedostatku spánku a namáhavého výstupu. Vrchol bol stále v nedohľadne. Dorazili sme naň o 08:30, bolo nám jasné, že je to on pretože široko ďaleko už žiadneho vyššieho kopca nebolo. Vrchol bol poznačený nespočetnými stopami, ktoré do snehu vtlačili turisti. Vraj bol vrchol kedysi viac plochý, tak si tu nemecký turisti pred rokom zahrali futbal. Známi ma doma upozorňovali, že na vrchole býva množstvo ludí a preto je problém dostať sa tam. Bolo ich tu však je zopár. Možno sa už všetci nabažili počas predchádzajúcich slnečných dní. Počasie nám prialo, teplota do -10, viditeľnosť nebola najlepšia, končiare v diaľke boli zahmlené. Neskrývali sme radosť z dosiahnutého cieľa, podali sme si ruky a pripili tatranským čajom. Prestávku sme využili na fotografovanie, oddych, pitie a jedenie.

Po nej nás čakala dlhá cesta do nášho kempu pri Chamonix. Šli sme tou istou cestou, znovu oddych pri útulni Valot. Vyčerpaní sme na cestu na vrchol Dome de Gutier ani nepomysleli a tak sme ho znovu obišli po pravej strane traverzom. Na ceste bolo zopár odkrytých ľadovcových trhlín, ktoré sme popreskakovali. V kempe pri chate Gutier nás už čakal Matej. Pomali sme zbalili stany, doplnili zásoby, niektorí si dopriali i jedlo na chate Gutier (pre informáciu: špagety: 14,- EUR, minerálna voda 1,5 l: 5,- EUR, tretinkové pivo: 5,- EUR).

     Zišli sme po strmom rebre cez kuloár pri stanový kemp neďaleko chaty Tete Rouse. Všade, kde bol svah a snehové pole sme sa šmýkali po zadku. Pri takomto rýchlom cestovaní bolo treba dávať pozor na kamene, ktoré sa kde-tu vynárali zo snehu. Prišli sme ku konečnej stanici  Nid de Igle, počkali na zubačku, ňou sa zviezli do stanice:  ...... a odtiaľ lanovkou dolu do dediny k autu. Večer sme už len oddichovali, sušili veci. Každý z nás sa tešil na sprchu, ktorá mala vyriešiť dvojdňový hygienický deficit. Keď už bolo všetko popratané, vybehli sme ešte na pivko. Čo na tom, že stálo 5,- EUR, veď sme si ho zaslúžili. V príjemnej krčmičke v kempe zrovna dávali v TV majstrovská sveta vo futbale a tak to tam žilo futbalovou atmosférou. Rozhodli sme sa, že na druhý deň po obede pôjdeme liezť na skaly, ktoré sa nachádzali pred Chamonix.  Pre väčšinu z nás to bolo prvá skúsenosť s lezením. Každý si vyskúšal lezenie i istenie. Učili sme sa viazať potrebné uzly.  Na skalách okrem nás liezlo viac ľudí, každý si mohol zvoliť cestu podľa dĺžky i obtiažnosti.  Prekvapil ma jeden pár asi 75-80 ročných manželov. Dedko vystúpil zo zaparkovaného auta, nasadil sedák na nohy obul lezečky a šiel na to, babka ho pri lezení istila. Skúšal som si predstaviť mojich starých rodičov v ich rolách, no nešlo to. Blížila sa búrka a tak sme zbalili výzbroj a pobrali sa do Chamonix na posledné nákupy suvenírov a zásob. Pozerali sme hore na masív Mont Blancu na ktorom práve zúrila výchrica a hovorili sme si, ako dobre, že sme to včera stihli.  Večer sme plánovali spoločné posedenie v kempe pri ktorom sme mali bilancovať výlet a zároveň osláviť narodeniny nášho inštruktora a šoféra v jednej osobe. Zložili sme sa mu teda na flašku Armagnacu. Peter nás počastoval 5 litrovým krabicovým výnom a švédskymi stolmi a la kemp, na ktorých sa surovinami podielali viacerí úcastníci. Jeden syrom, iný nátierkou, či konzervou mäsa. Peter zhodnotil výlet veľmi pozitívne, bez väčších problémov a vyzdvihol hlavne šľachetný počin Mateja, ktorí s nami na vrchol nešiel preto, aby neohrozil úspech celej výpravy. Posedeli sme pri príjemnej debate o všetkom možnom i nemožnom.

     Boli sme naozaj dobrou partiou a to takto na prvý šup, keď sa väčšina z nás videla na výlete po prvýkrát. Na ďalší deň nás čakala dlhá cesta domov. Pobalili sme a ráno o 06:00 vyrazili cez Švajčiarsko, Nemecko a Rakúsko domov, na Slovensko, presnejšie do Bratislavy. Pred Mníchovom sme zočili bielu Fábiu zo senickými ŠPZ-kami, naloženú slovenskými výletníkmi a výletníčkami. Nie úmyselne sme sa ňou dali viesť a tak sme v Mníchove rovnako poblúdili. Z jej osádkou sme sa zoznámili na rakúskom odpočívadle, kde sme mali prestávku. Boli to dva mladé páry a vraj šli do Bavorska koštovať pivá. Mali známych v Bavorsku či Bádensku-Würtembersku, ktorých navštevujú každý rok. Do Bratislavy sme dorazili večer o 20:30. Vymenili sme si na seba kontakty a sľúbili, že si poposielame fotografie. Prežili sme spolu 5 dní naplnených zážitkami a tešil nás najmä zdarný výstup na najvyššiu alpskú horu. Veď niektorí sa o to pokúšali už druhý krát, ba počul som aj o takých, ktorý to skúšali aj trikrát, pre nepriaznivé počasie však neuspeli.