Svadba Melinda a Róbert

     Skúsenosť s fotografovaním svadby som vnímal i ako výzvu zabrdnúť do iného fotografického žánru. A ak sa fotografie vydaria i ako možnosť referencií pre prípadných ďalších "svadby chtivých" záujemcov. Raz sme sa s Robom a Melindou stretli v našom čerstvo zrekonštruovanom bytíku, aby sme upresnili podmienky fotenia. Viac sme sa však venovali rozhovoru o našich životných cestách, ktoré nás zo spoločnej školy zaviali do úplne rozdielnych končín. 

      Čas, ktorý som mal do svadby, som sa snažil využiť študovaním materiálov o fotografovaní svadieb a pozeraním nespočetného množstva svadobných fotografií. Stále si totiž myslím, že najlepšou školou pre fotografa je študovanie fotografií uznávaných autorov. Páčili sa mi fotografie svadieb nafotené reportážnym štýlom. Teda širokouhlým objektívom, zamiešať sa medzi svadobčanov a snažiť sa o stvárnenie veselej ale i vážnej svadobnej atmosféry. Zistil som, že častým problémom fotenia inscenovaných svadobných fotografií bol nedostatok času budúcich manželov, ktorí ešte tesne pred sobášom riešili veľa organizačných záležitostí. Preto som upozorňoval Roba a Melindu, aby si nechali dostatok času, aby sme sa pri fotografovaní nemuseli ponáhľať a mohli v pohode experimentovať. Stres a zhon na fotografiách často vidieť i cítiť. Ďalšou dôležitou vecou pri fotografovaní insenovaných fotografií a nielen svadobných, je vytvorenie kľudnej pohodovej atmosféry. O to by sa mal fotograf snažiť a je samozrejme dobré, keď rovnakú snahu vyvíja i fotografovaný objekt. 

     Inscenované fotografie sme urobili na tradičných miestach nitrianskych svadobných fotografov - v parku a v Starom meste v Podhradí.

 

 

 

 

 

     Rozmýšľal som, čo majú Robo a Melinda spoločné a že by bolo dobré, aby to bolo vyjadrené i na ich svadobných fotografiách. A tak sme niektoré fotografie urobili netradične - s výbavou na zdolávanie istených ciest - ferrát. Nebáť sa teda experimentovať, samozrejme musí byť k tomu vôľa i zo strany mladomanželov. Takéto fotografie často vyvolávajú úsmevné spomienky.

 

 

 

     Z parku sme sa presunuli do Starého mesta. Do hradného areálu sme nešli, vraj zaviedli poplatky za fotografovanie svadieb a tých zopár hradných kulís nám za to nestálo. Usúdil som, že minimálne rovnako zaujímavé pozadie nám poskytne i Staré mesto v Podhradí a navyše zadarmo. 

 

 

 

 

 

     Ďalšie fotenie som už neplánoval. Začalo ma to však nejako baviť a tak som sa podujal i na fotenie obradu v kostole. Mojim najväčším technickým nedostatokom bolo, že som nemal blesk a ten je v tmavých kostolných priestoroch takmer nepostrádateľný. Bol som teda nútený častejšie používať svetelnejší objektív, nízke clonové čísla a vysoké hodnoty ISO. Ešte že tie ten môj fotoaparát celkom slušne zvláda. Samozrejme viac práce bolo s vyvážením svetiel a tieňov pomocou expozičných kriviek v následnom postprocessingu. 

 

 

 

 

     Svadobné fotografie oživia okrem tradičných záberov mladomanželov, kňaza či svadobčanov i fotografie detailov  ako  sú  napr. obrúčky, svadobná kytica a pod..  Mňa  v  kostole  zaujal obraz  kríža  s Kristom so svadobnou kyticou.

 

 

 

     Určite ste si všimli, že väčšina fotografií zo svadby Roba a Melindy je čienobielych. Dôvodov je viacero.  Farby zamestnávajú naše oči, čiernobiela fotografia je oproti farebnej jednoduhšia, prostá a aj preto sa mi viac hodí na použitie vo svadobnej fotografii.  Staré čienobiele fotografie v nás vyvolávajú často nostalgiu. Osobne v poslednom období dosť k čiernobielej fotografii inklinujem a netýka sa to len svadobnej fotografie, ale napr. i fotografie krajinárskej. Vždy sa snazím mať na fotografii čo najviac stupňov šedej.  Naopak niektoré fotografie lepšie vyznejú farebné alebo tónované. Ale to už závisí od subjektívneho prístupu fotografa.